26. oktober ...

26.10. Rano okolo siestej som bol v Shiraze. Tak som sa pokusil zacat zit a potom si kupit listok. To bol trochu problem. Totiz bolo tam viac hal a do Zahedanu ani nahodou nepredavali listky vsetci. Chvilu trvalo kym som to nasiel. Druha tycka bola, ze bus ide o 12.00 a 12.30. Tak som si kupil druhy - 16000 - ulozil si batozinu, no tentokrat v uschovni, ktora tam bola na ten ucel a ktora bola zadara, pokial mal clovek listok. Listok som mal, takze pohoda. Chcel som ist do centra a drzy taxikar, ze 10 000. Poslal som ho priamo a isiel som zhanat bus. Bus do centra nechodil, takze opat taxi. Nakoniec za 2000. O 7.30 som bol v centre pred cimsi velkym, stvorcovym, hradbovym so styrmi vezami v kazdom rohu.

Tak som sa hr dnu. Standard 10 000, no ticka. Az o 8.00, tak som tam sedel a tlacil do hlavy granataky. Potom mi napadlo, ze za rohom na ulici sedel opravar. Tak mi napadlo, ze idem skusit dat mu do ruky tie svoje polamane, letne, umelohmotne slapadla. Bol som si isty, ze keby som to priniesol u nas k obuvnikovy, tak by sa to pokusil bud zlepit, alebo by ma poslal kupit si nove. Stary kukol, chytil sidlo a davaj bez mihnutia oka do toho spravil dieru, zobral pevne vyzerajucu nit a zacal sit. Kus neduvercivo som sa na to pozeral, no ked to dokoncil a zobral som to do ruky, tak to vyzeralo spickovo. Proste tuti rucna praca. Backorky zosite v Irane, Shiraze. Parada. Tak som sa vybral k tej pamiatke ktora podla starej knizky bola citadela prestavana na hlavnu policajnu stanicu. Tie casy uz mam taky pocit skoncili, lebo teraz tam pre zmenu po policajtoch nebolo ani chyru a rekonstruovali to. Samozrejme nic im nebranilo, aby od ludi brali - teda aj od cudzincov - po 10 000, hoci z druhej strany hradieb bol zaujimavy akurat kus parku, no ale co.

Tak som sa pozrel a povedal si, ze nebudem zabijat cas a siel som dalej. Pri obuvnikovy som sa dal do reci s jednym chlapikom, ktory tiez nadaval na rezim. Ale z celeho toho nabozenskeho rezimu mu najviac vadili chustki na hlavach zien. Pokusal sa porovnavat islamsky stat s komunizmom, no vyslo z neho, ze nema sajnu ako to bolo za komunizmu a tak sme to skoncili a dohodli sa na tom, ze do 20 rokov sa to v Irane urcite zmeni. Presiel som okolo Pars muzea no bolo ale zatvorene, teda velky park kolo neho bol otvoreny, ale to male, o co islo nie a tak som sa na to vykaslal. Takisto na Vakil mesitu, lebo s mesitami su aj tak povecsinou len problemy a isiel som este na tejto strane rieky - stanica a par zaujimavosti boli na druhej - pozriet, co by mi normalne ani nenapadlo, no na co upozornoval jeden clovek v hotely v Esfahane a to Schach-Cheragh mauzoleum alebo mesita? Aj jedno aj druhe, no postupne.

Tak som to siel hladat a odbocku na danu ulicu som nejak prehliadol a tak som sa rozhodol pouzit moju vlastnu a mnou velmi oblubenu metodu a to vyrabanie skratok. Urcil som si priblizne smer a pustil som sa tym smerom malymi bocnymi ulickami. Je to podstatne zaujimavejsie ako hlavne cesty. Iduc kolo jedneho obchodu ma zavolali dnu. Zasiel som, pokecali sme. Dal som kolu. Vedla bola velkovyrobna tych placiek, ktore oni nazyvaju chlieb a tak som si dal tiez a isiel pokracovat dalej. Ale len isiel. Dobehla partia piatich mladych vo veku okolo 10 rokov, nech si s nimi idem zahrat futbal, lebo jeden chyba. Pozrel som sa na hodinky a povedal som si, pol hodina ma nezabije a siel som hrat futbal. Vratili sme sa asi 50 m, bolo tam take betonove ihrisko. Nakoniec sa k nam pridal este jeden starsi kus a hrali sme a bola spica. O chvilu bolo aj obecenstvo a proste zabava. Dal som dva goly. Vyhravali sme 4:2, no prehrali sme 4:5. To zato, ze som potom siel chytat. Ale vobec neslo o to, kto vyhral. Je to jeden z tych zazitkov, na ktore sa nezabuda. Tak som sa rozlucil, kedze uz aj dalsi hraci sa nazbierali, spravili sme si foto a siel som.

Nasmeroval som sa spravne, lebo o 100 metrov sa za rohom objavilo namesticko, fontanka a tuti mesita a ked som sa spytal ludi kde som tak mi bolo oznamene, ze mesita Schach-Cheragh.

Bol som zvedavy na tie tisice zrkadiel. Tak som sa tam dal s nejakymi ludmi do reci a spytal som sa, ci mozem aj dnu, kedze som videl, ze mesita je v prevadzke. Vraj nie je problem, no fotit len od vchodu. Tak som siel. Na zadok som padol uz pri vchode. Nieco tak blaznive som v zivote nevidel. Cela mesita vymozaikovana kombinaciou farebnych a zrkadlovych kuskov. Nieco uzasne. Urobena je do strieborna, no jedna cast je zlata. Proste sila. Tak som pfotil od vchodu a tri snimky sa mi nenapadne podarilo spravit aj dnu, len co z toho bude.

Ako vidite, fotenie zrkadiel dopadlo na ...

V strede bola hrobka a jeden z tych co sa mi prihovoril a potom ma sprevadzal mi povedal, ze to je hrobka Mohhamedovho brata. ludia tam nariekali a ja som bol vlastne prvy krat v mesite za prevadzky. Je rozdelena na dve casti. lava pre muzov a prava pre zeny. Vonku sa cuvalo. To snad staci. Ak pre nic ine, tak koli tejto mesite sa oplatilo prist do Iranu. Pozrieme co hovori mudra knizka. Schach Cheragh - “Kral svetiel” je poeticke meno pre Emir Ahmada, brata slavneho Imamrela, ktory ma este vraj krajsiu mesitu v Mashade, najposvetnejsom meste Iranu. (Poznamka teraz: Pevne verim, ze som nejake meno poplietol). No o zrkadielkach staci.

Trosku som sa ponahlal a tak som to opustil a chcel som si este pozriet Branu Koranu a Hafizovo mauzoleum. Jeden z tych dobrakov sa rozhodol, ze mi ukaze kde su busy, kedze taxi som brat nechcel. Nakoniec, kedze bus neprichadzal, sme sli taxikom. Sme sli preto, lebo sa rozhodol, ze ide so mnou. Co bolo najhorsie bolo to, ze sa rozhodol, ze som jeho hostom a tim padom platil on, nech som sa buril akokolvek.

Najprv sme sli na Hafizovo mauzoleum. Chcel ma prepasovat na olistok pre domorodcov, ktory chcel aj zaplatit, no vedel som, ze sa mu to nepodari a ani sa mu to nepodarilo tak som si klasika za 10 000 kupil rychlo sam a sli sme. Stalo za to. Tentokrat to bola pekna zahrada s takym peknym altamankom - ci jak sa to vola - v strede.

Potrapim vas aj svojou fotkou ...

Cele je to venovane Hafizovi. Velky basnik, o ktorom som v zivote nepocul, no tvaril som sa ze ano. Vraj bol prekladany do vyse 60 jazykov. Ja som ale barbar v tomto smere. Tak sme pokecali, pokochali sa, pofotili a sli sme k poslednemu, co som chcel v Irane vidiet a to Brane Koranu. Sli sme tam pesi, kedze to bolo nedaleko. Cez tuto branu ktora bola na hlavnej ulici pred asi 1000 rokmi priniesli do mesta Koran.

Brana bola ciastocne prestahovana a teraz ju hlavna cesta obchadza a je tam male namesticko. Staci. Este by sa oplatilo vraj ist do Perzeopolisu, co je velmi zname historicke mesto, no je to 20 km a bohuzial bus. Chlapik skocil so mnou este na stanicu - opat platil taxi - a rozlucili sme sa. Strasne mili su ti Iranci.

Vybral som batozinu, popil som daco a nasackoval som sa do tesneho busu, kde boli sami nesympataci. Jeden sprievodca typicky plesaty tlustoch. To mi nevadi, no vadi mi, ked je typicky plesaty tlustoch obleceny v moslimskych handrach. Druhy bol vodic. No ten mi bol este viac. Jeho ksicht. V kazdom filme by hral negativnu postavu. Vpadle oci, vysunuta brada aj nos a este krivy. Toho by som dokazal nakreslit. Nikdy sa neusmial a mal som z neho pocit, ze by bez problemov hocikedy a hocikomu podrezal krk. Boze.

Nasackovali sme sa a sli. 16 hodin pred nami, no celkom ma bavilo pozorovat krajinu, kedze som kopce, cez ktore sme sa stverali konecne videl cez den.

Spolucestujuci ma krmil pistaciami a bolo fajn. Pri zapade slnka sme zastali na jednej nahornej ploske a styria vystupili a sli hodit vecernu modlitbu. Cakal som vsetko, ale toto nie. Predpokladal som, ze ak je v buse 40 ludi, tak v poriadnom islamskom state pojde hodit modlitbu 39 a oni len styria. Chudak Chomeyni. Trosku som pofotil, setriac film a sli sme dalej. Zaspal som uz jak v posteli a rano ma museli budit v Zahedane.