25.10. Rano som sa zobudil a zistil, ze hodiny sa nejak zasekli. Chcelo sa mi sice este spat, no nakoniec som vstal. Vonku na hotelovom doriku bol uz culy ruch. Bolo okolo 8.30 a ja po vzore ostatnych som si dal ranajky. Za 3500. Parada. Bola tam partia na bicykloch, co povazujem za tuti, a lepili defekt. Taktiez som si vsimol, ze aj zenske objavuju Iran, no len si ich clovek tazsie vsimne v dave, lebo tiez musia byt zahalene. Aj v hoteli a je to popisane po stenach. Tak som poranajkoval, pokecal s nejakym sikmookym, zobral fotak a siel objavovat Esfahan.
Jedno z najstarsich miest Iranu. Mesto lezi na krizovatke hlavnych ciest a bolo sidlom Achameneianskych kralov. Pred nejakymi 20 storociami Grecky historik Straso pise o Esfahane ako o centre Iranskej rise. Moslimovia ho premenovali na Jay a neskor bolo zname ako Espanan, Safanam, Safamun. Velky vpliv a rozvoj na architekturu mesta mal islam. Viedol k vytvorenie jedneho z most splended religious cities s mnozstvom mesit, minaretov a teologickych skol. Za Daylamitesa Saheb Ebn-E Ebada uceneho muza sa Esfahan transformoval na centrum vedy, literatury a umenia. V 17. storoci porovnavali Esfahan s Londynom, no potom co sa hlavnym mestom stal Shiraz a neskor Teheran, Esfahan ciastocne upadol.
Tak som sa orientoval podla mapy, zistil som, ze som na hlavnej ulici a pobral som sa k tomu najzaujimavejsiemu a to meidan Shahu. Cestou som sa zastavil pri mesite Charabagh, no cely Iran rekonstruuje a do mesit je aj tak problem sa dostat, tak som pokracoval. Cestou sa mi prihovorili traja mladi Iranci a cheli hovorit nemecky.
Tak sme chvilu sprechovali, chvili talkovali. Pohoda. Ukazali mi daco a nasmerovali ma tam kde som chcel. Popytali adresu a dali svoju. Spytali sa, ci mozu napisat. Skratka spravnaci, ziadne otravy. Rozlucili sme sa a ja som sa dopracoval na meidan Shah. Meidan je namestie.
Podla francuzkeho cestovatela Chardina zo 17. storocia je to najvacsie a jedno z najzaujimavejsich namesti na svete. Rozmery namestia su 512 x 164 m. Je obkolesene dvoma poschodiami rovnakych miestnosti medzi ktorymi je kus kultury. Namestie ma 12 hlavnych vchodov a niekolko dalsich mensich. Okolo namesticka je bazar. Ja som zacal tam, kde sa mi podarilo dostat sa na namestie a bolo to hned pri mesite rovnakeho mena ako ma cele namestie. Shah - uvadza stara nemecka literatura, v anglickych iranskych papieroch je to Eman a za tym v zatvorke Shah. Tuto mesitu zacali stavat v 1612. Hlavnych vchod smeruje na namestie a podla mna je to najkrajsia cas namestia.
Podla mudrej knizky je vstupna cast majstrovkym kuskom Iranskej architektury. Portal je vyrobeny zo zlata a striebra. Vstupny vestibul je 14 metrov dlhy 7 metrov siroky. Mesita ma 3 domy a 4 !!!eivans!!!. Treba prelozit. Pred mesitou som okrem toho, ze prvy krat objavil pohladnice, stretol nemca od nas z hotela a tak sme dali rec. Je z Drazdan a je spomedzi tych bicyklovych, no je sam. Parada. Po tom, co som zistil, ze je to tiez clovek BX-20 sme prechodili a prefotili mesitu spolu. Hlavne aj preto, ze mal objektiv 18-24 mm co som si s chutou pozical, kedze obcas bol idealny. Mesita vyzerala uchvatne a treba vidiet. Tazko opisat.
Pred mesitou som este kupil pohladnice, ktore boli o nicom, a bola to len potlac na klasickych fotkach. No furt lepsie ako nic. Dokonca som po informacii od nemca ziskal v turistickom informacnom centre - pripadny citatel precital spravne - turisticku mapu Esfahanu s popisom hlavnych pamiatok v anglictine. To je jeden z materialov ktore citujem. Samozrejme chlapik zatvaral a tak som ho ukecal az mi tu mapu dal. Pozrel som si este zbytok namesticka ktore bolo tiez spica a cez jeden z mensich bazarov sa pobral k hotelu, kedze o 14.00 bol checkout. Odfotil som si jeden obchodik, ktory sa len tak leskol.
V hoteli som pobalil susiace sa veci, odhlasil sa a este chvilu posedel a postudoval co napisali tiezcestovatelia do mudrej knihy a pripisal skusenost z Ihlary, nech po mne tiez nieco ostane. Nasiel som tam aj zapis od nejakych troch zo Svidnika, ktory sli do Indie. Pred tym nez som vypadol, doklusal jeden tipicky amik, prepichnute usi, pery a asi aj mozog. Jeho kazde druhe slovo bolo great, briliant, perfect a ten vyraz tvare, Boze ...
Tak som sa zbalil a vypadol. Vypadol objavovat dalsie casti Esfahanu. Kedze hotel bol v centre, nikde nebolo daleko. Vybral som sa do Jame mesity. Strasne tuti a tiez treba dopisat z papierov. (Poznamka teraz: Neviem ci k tomu dojde) Nadherna mesita a co ma uputalo najviac neboli ani tak tie cacky ktore sa - co si budeme nahovarat - na seba podobaju, ale ostatne priestory s vysokymi stlpmi a perfektnymi zatisiami.
Mal som tam aj dalsi spica zazitok, ktory mi pomohol dotvorit si nazor o Irane. Ked som sa sam flakal a fotil si, vsimol som si, ze sem tam sedia mlade Irancanky, samozrejme prikryte vlasy, a maluju tie klenby.
Ked som tak fotil a chvilu to trvalo, lebo stativ a tak, kedze malo svetla, jedna z nich sa dvihla, prisla ku mne a pustila sa so mou do reci. O chvilu boli styri a bavili sme sa jedna radost. Bol som z toho hotovy. Dozvedel som sa, ze studuju architekturu na univerzite nedaleko Esfahanu. Spica. Iniciativne si odo mna popytali adresu, ze napisu. Jediny rozdiel medzi nimi a podobnymi kockami u nas je satka na hlave, teda cele to cierne dlhe, ktore ich - okrem tvare a ruk - zahalovalo. Keby Chomeyni tusil ... :)Tak som sa posmeleny spytal, ci si ich mozem odfotit. Jasne, ziaden problem, no fotime sa spolu, povedali. Tak som tam nastavoval fotak, oni sa postavili pred a nejaky stary zo zadu zacal prichadzat a rozculovat sa, ze co fotim. Bol som ticho a mudro som spravil, lebo baby ho zrusili jak ziadost na byt. Stichol a zmizol. Tak sme spravili foto a napisali mi adresu aby som im to poslal.
Rozlucili sme sa a siel som dalej. Skratka "Clovek nepochopi ..."
Pobral som sa pomaly k rieke, no pred tym som vbehol do jedneho bazaru. Sila. Ten bazar nemal konca. Prva vec ta atmosfera. Malicke obchodiky, spica ludia, ktori nie su dotieravi, ale priatelski. Ked som tam presiel podla mna asi kilometer a nemalo to konca, tak som sa zacal pokusat dostat von. O 10 minut sa mi to podarilo. Bola to spica. Nevedel som kde som a tak som sa spytal. Bol som blizko hotela a tak som sa pobral k nemu, ze tam vezmem BUS k rieke. To ze ma zdravili ludia som si uz zvykol, no to, ze jeden obchodnik s porcelanom ma len tak pozval na caj - co som bohuzial pre zotmievanie sa musel odmietnut - to ma dojalo. Skratka len tak, tu podme, posedme a popime caj. Parada. Iran. V mojom rebricku krajin sa Iran dostal jednoznacne na prve miesto co sa tyka ludi, aj pred Mongolsko, lebo mesta v Mongolsku su absolutne o nicom.
Prisiel som pred hotel a chcel som si v budke pri zastavke kupit listok. Stary ma zrusil, ze ne a poslal ma rovno do busu. Tak som, ze zaplatim v buse. Sofer, ze neexistuje. Zviezol ma k rieke, ukazal kde je most a poprial stastnu cestu. Neviem si vspomenut, ci sa mi to stalo aj niekde inde, nez v Irane.
Pri opustani busu som si vsimol, ze jedna mlada Irancanka na mna hodila usmev. Hm. Ono zasa nebolo to prvy krat. No ked ho hodila aj na ulici, kedze sme sli podobnym smerom, tak som si povedal, ze ejha. Ona sla na most a ja som siel fotit. Tuti starobily most cez rieku. Len pre pesich a motorkarov s takymi vyklenkami.
(Poznamka teraz: Vyklenky na moste :)) Kym som steloval, tak som si vsimol, ze stoji v jednom vyklenku. Ona na mna snad cakala. Tak to bolo silne kafe pre mna. Ze sa mi to stane v Irane, to som necakal. Steloval som dlho a ona cakala, no tesne pred tym, nez som dofotil zmizla. Tak som si povedal, ze som si to len nahovaral a siel som cez most. Na konci mosta som ju stretol. Ticka. Tak som si povedal, ze mi neostava nic ine, nez sa prihovorit. Pred tromi dnami som to povazoval za absurdum. Spytal som sa na autobusovu stanicu, aj ked som vedel, ze dobre idem. Tvarila sa ze nic a tak som si reku predsa ticka. No druha. Asi po 10 m sa ozvala, takze nakoniec gol. Kecali sme asi 10 minut, kym sme mali spolocnu trasu. Uplne v pohode. Kocka studuje na univerzite vraj sport so zameranim na volejbal. Nevedel som si preddstavit ako s hlavovym protektorom masti volejbal a hadze sa o zem, no nechcel som mat impertinentne otazky. Nakoniec zabocila do skoly a ja, kedze na stanicu to vyzerala este streka, som zobral taxik.
Dohodli sme sa na nejakych dvoch tisickach. Nakoniec zobral 1500. Na stanicu som dorazil okolo pol siedmej. Chcel som bus hned, no nakoniec ma chlapik predavajuci listky presvedcil, ze lepsie je o 22.00 aby som nebol skoro rano v Shiraze. Tak som sa nechal ukecat. Bol mi sympaticky este aj na druhy pohlad, tak preco nie. Prebalil som sa, veci si ulozil u nich, pochodil po stanici a zacal pisat, kedze som mal dost schodok a aj mam. - Ved toto tu pisem v Pakistane vo vlaku cestou z Quoty do Lahore. - BTW, listok vysiel na nejakych klasickych 7000. Parada. Uz to zacinam brat ako samozrejmost. Asi tak hodinu a pol pred odchodom busu prisiel ten spravnak a ze ci si nedam caj. Rozmyslal som asi tak 0.74s a suhlasil som. Netusil som, ze ma vezme hore do restiky. Siel som. Pred restikou sme sa posadili na vyvyseno umiestneny koberec, ulozili nohy pod seba a popijali. Nadhera. Kus sme pokecali, potom sa mi pokusal vnutit veceru, no to som odmietol. Bolo mi aj blbe nechat sa pozvat za takmer rovnaku cenu aku som mu dal za listok, aj ked sa to neda tak brat. Zlatym klincom vsetkeho bolo, ked pan sef restiky priniesol tristvrtemetrovu vodnu fajku. Spica. Som sice nefajciar, no bolo to take jemne, ze som ani necitil, co vlastne fajcim a ten vodny filter je spica. A ono ani vobec nejde o to, ale ta atmosfera, ten ritual, ta pohoda, to je cosi, co sa neda opisat, to treba zazit. Zazil som a nezabudnem. A mozno si aj vyrobim vodnu fajku.
Ledva som stihol bus. V buse sme sa rozlucili a ja som opustal nezbudnutelny Esfahan.