Vyzera to zaujimavo. Hned na stanici sa mi na moju nulovu radost podari zistit, ze bus do Teheranu odtial nechodi. Parada. Ani ma to velmi nenastvalo, kedze som si zo sprievodcu, co mali vcera Korejcanky, vypisal nahradne riesenie. Bus do nahradneho riesenia siel 8.00, takze pohoda, akurat dalsich 9 USD. O osmej sme vyrazili a o nejakej pol jednej sme prisli. Cesta bola spica. Sli sme cez nejake kopce, ktore mohli mat aj okolo styri tisic metrov. Musim pozrietdo mapy. Cestou dediny a pastieri. Taktiez polia. Vo velkom tu pri ceste predavali zemiaky a kapustu, no take zemialy a taku kapustu som v zivote nevidel. Daco obrovske. Dalej boli len pastieri. Co bola spica, boli domy. Taka prizemna osarpana kocka, no na kazdej parabola a na kazdej tretej dve. Spica. Miestami som pospaval a asi desat km pred nahradnym riesenim som sa prebral a predo mnou hora jak svina so zasnezenym vrchom. Tak sme sa k nej blizili a cosi mi vravelo, ze by to aj mohol byt Ararat, aj ked netusim, kde presne Ararat lezi.
Pytal som sa a povedali mi cosi na A. No Ararat to nebol. Z nahradneho riesenia som hned chytil minibus na hranicu. Tam ma hned obkolesila partia menicov, no natahoval som ich ignoraciou a tym, ze som si najprv siel urobit foto. Jeden z nich mi povedal, ze tu aha dva Araraty, velky 5 800 a maly okolo 4 000. Takze predsa Ararat, no musim si to este overit. Ta hora vyvolava pocit malickosti. Je to sila. Silou mocou ma presviedcali, nech zmenim v Turecku, kedze v Irane sa zle meni. Velmi im neverim. Verim len tomu, ze bankovy kurz je horsi, nez mi davaju oni. Tak som si to este parkrat overil a zmenil desat dolarov, co je 50 000 iranskych dolarov, zamaval Turecku a pobral sa smerom k hranici.
Pobral sa znamena prekrocil nejaku tu branu, no kym som sa hore kopcom skutocne dotrepal k colnici, tak to este chvilu trvalo. Desiatky tirakov a tak. Nakoniec sa mi podarilo najst tu spravnu budovu a v nej ten jediny spravny dlhy rad. No nebolo to az take strasne. Myslim, ze polhodina a bola to turecka kontrola a pohoda. Tak som bol chvilu nici a siel som k Irancom. Ludia sa tlacili, predbiehali, no ked ma pasovak zbadal, zreval tam na vsetkych, nech spravia ulicku a pustia ma dopredu, a privital ma v Irane. Mile. Bez problemov peciatka a vela stastia. Siel som dalej. K colnici. Rad bol az von, a tak som v nom chvilu stal a ktosi mi povedal, ze zbytocne, nech idem dopredu , a trochu som siel. A ked ma zbadali colnici, tak sa situacia opakovala. Jedine, co sa spytali, bolo, ze ci nemam alkohol. Mili ludia, ti Iranci. Vonku na vystupnej brane ma privitali opat v Irane a popriali good luck. Nechapal som. Hlavne preto, ze kopec ludi, ze nech vitam v Irane a mili tak. Sa mi paci ten Iran. Zvlastna krajina. Na jednej strane Razdi, fatva a tak, a na druhej strane spiva ludia. Normalne sa tesim. Samozrejme, ze tam boli aj menici a nukali 6 000 a ja som vedel, ze som v Turecku prerobil 2 USD. No ale s tym som ratal, a preto som menil len 10 USD. Na druhej strane, ak by som robil vsetko bezchybne, tak by to bola nuda. Moj plan bol Maku -> Tebriz. Z Tebrizu uz chodia dialkove busy. No najprv som vbehol do prveho kumbalku, kde bola sipka sendvic, spraskal dva tuty a velke sendvice, zapil dacim, co sa pit nedalo a co bola moj chyba, a zaplatil 5 000. Tuti. To bola skuska. Pocitam, ze prihranicne ceny a ze daco prihodili, takze to cele stalo max. 20 Sk. Vysiel som von, ze idem do Meku, a prihovoril sa mi Turek, ze ide odtial bus do Teheranu a ze nech idem s nim. Nevedel som pochopit, jaky bus, no nakoniec som pochopil. Su to busy z Turecka, ktore ale v Irane naberu dalsich ludi. Tak som to riskol a cakam. Je tu fajn. Hranica je sranda. Je nad nami asi sto vyskovych metrov v takom malom sedielku, aby sa to dobre strazilo, a za nou sa cnie Ararat. Parada pohlad, len skoda, ze sa nesmie fotit, a ja nechcem riskovat.
Cakali sme a cakali, a bus neprichadzal. Tak som zacal lutovat svoje disizn viazat sa na niekoho zacal som spekulovat, ci by som to stale nejak sam nezvladol. A ked este prisiel mlady s tym, ze nejake problemy s busom a mozno bude treba cakat aj tri hodiny, tak som si povedal, ze dost. Robim jednu chybu za druhou. Konkretne dnes poobede dve. Zacal som sa obzerat. Taxi do Tebriz 80 000. To teda nie. Aj ked som netusil, ze je to okolo 260 km. Na tej mojej smesnej mape je to tak blizko, takmer co by kamenom dohodil. Pomohli mi domaci, ze ved taxi stoji 20 000, len sa musi naplnit. Trvalo to pol hodiny a premiestnoval som sa z jedneho do druheho, no bolo za 20 000=4$, 260 km. Da sa. No a to samozrejme slubili, ze ma dovezu k busu do Teheranu. Viezol som sa s takou veselou partiou. Jeden zubar vedel kus anglicky, a tak ma spovedali. Celkom bola zabava. Potom sa bavili spolu a zistil som, ze sa mi ten ich jazyk paci. Znie tak dostojne.Staro, a skratka, urobilo to na mna dojem. Hlavne take dlhsie prejavy jedneho z nich. To je az cloveku luto prerusit, no ked nerozumie, tak preco by aj?
Cesta bola v pohode, len maju chaos v tom, ake svetla kedy pouzivat. Za oknami bola noc. Hviezdy. Perzia. V taky cas mi medzi tymi holymi kopcami nemohli napadnut nic ine, ako rozpravky tisic a jednej noci.
Tebris je obrovske mesto. Musim si zvyknut ma to, ze tuna v Irane musim vsetky svoje predstavy posunut o jeden rad vyssie. Inac to nejde. Na nejakej krizovatke sme predbehli nejaky bus, jeden z nasich vyskocil a o chvilu sa vratil, ze bus do Teheranu a caka ma. Parada. Vodic zapytal 10 000=2$ z coho som bol hotovy. Je to totiz 700 km. Je to v riti v Irane. Maju lacny benzin, no je to spica. Zaparkoval som za vodicom a celu noc na mna fukalo, no dalo sa.